Aby získal moc, Hitler klamal o minulosti. Nebolo to ťažké, pretože stačilo nadviazať na už existujúce falzifikáty a premeniť ich na propagandistické zbrane hromadného ničenia.
„Široké masy národa netvoria profesori a diplomati.[…] Kto si chce získať masy, musí poznať kľúč, ktorý otvorí dvere do ich sŕdc,“[1]
poznamenal Adolf Hitler v roku 1924, keď trávil čas za mrežami väznice v Landsbergu. „Propaganda musí byť svojím posolstvom, ako aj formami vyjadrenia, na úrovni inteligencie más a jej hodnota sa a jej hodnota sa musí merať len podľa skutočného úspechu, ktorý dosiahne. Na verejnom zhromaždení, kde sú zoskupené veľké masy, nie je najlepším rečníkom ten, ktorého spôsob prístupu k téme je najviac podobný duchu intelektuálov, ktorí sú náhodou prítomní, ale rečník, ktorý vie získať srdcia más,“[2] napísal vodca napísal vodca Národnosocialistickej nemeckej robotníckej strany (Nationalsozialistische Deutsche Arbeiterpartei – NSDAP). Po prepustení publikoval svoje myšlienky vo forme knihy s názvom Mein Kampf (Môj boj). Potom ich začal uplatňovať v praxi.
Recept na chytľavé falošné správy
Aby Adolf Hitler vyhral demokratické voľby, postaral sa o to, aby nacistická propaganda ukazovala NSDAP ako jedinú silu schopnú zachrániť Nemcov pred vnútornými a vonkajšími nepriateľmi. Na to slúžili mýty o štáte a národe prítomné v nemeckom myslení. Hitler ani jeho dôveryhodný propagandistický špecialista Joseph Goebbels nepotrebovali vytvárať vlastné legendy. Ukázalo sa, že efektívnejšie je hľadať tie, ktoré už existujú na okraji verejného povedomia. Niekedy ich trochu upravili, aby presvedčili viacerých Nemcov o tom, že tieto príbehy sú pravdivé.
| Mýty o nedávnej minulosti sa ukázali ako najúčinnejšia propaganda, pretože obyčajným ľuďom jednoducho vysvetľovali hroznú realitu Nemecka zmietaného krízami. |
Historické falzifikáty mali jednu spoločnú črtu: stavali Židov, sociálnych demokratov a komunistov do najhoršieho možného svetla a podporovali Hitlerov názor, že sú že boli najnebezpečnejšími nepriateľmi nemeckého ľudu.
Minulosť v službách nacistov
„A čo víťazstvá pri Sadovej a Sedane alebo vojnové výkupné v hodnote miliardy [vojnové reparácie od Francúzska porazeného v roku 1871 – pozn. autora], a čo náš boj za kultúru – to všetko má potvrdiť moc Židov?“
pýtal sa publicista Konstantin Frantz krátko po tom, čo sa svet ponoril do najväčšej hospodárskej krízy 19. storočia. Spôsobil to krach na berlínskej a viedenskej burze na jar 1873, keď investičné banky prešli sériou bankrotov. V nasledujúcich rokoch, keď milióny ľudí v Nemeckej ríši prišli o svoje úspory a prácu, hľadali vinníka za túto katastrofu a Frantz ukázal na nich. V roku 1875 uverejnil iný novinár, Ferdinand Perrot, v časopise Kreuzzeitung sériu článkov o Židoch, ktorí ovládajú nemecké banky. Hoci sa Židia žijúci v Nemecku úplne asimilovali, kancelár Otto von Bismarck dostal petíciu podpísanú 200 000 občanmi, ktorí žiadali prísnu kontrolu ich počtu. Nakoniec sa antisemitské publikácie rozmnožili. Tento odkaz sa stal hlavnou inšpiráciou nacistickej propagandy po roku 1920. Osviežil staré konšpiračné teórie, ktoré dokazovali, že Židia ovládli ekonomiku a finančný svet, a ako spoľahlivé zdroje prezentoval frašky spred 50 rokov. K tomu sa pridali Protokoly sionských mudrcov, ktoré koncom 19. storočia pripravila ruská cárska tajná polícia (Okhrana). Publikácia bola použitá na presvedčenie voličov, že Židia po stáročia konšpirovali, aby ovládli svet. V roku 1919 vzniklo aj ďalšie dielo, ktoré napísal Alfred Roth, vodca Nemeckého zväzu nacionalistickej ochrany a obrany (Deutschvölkischer Schutz- und Trutzbund – DVSTB). Pod pseudonymom Otto Arnim vydal publikáciu Die Juden im Heere („Židia v armáde“), v ktorej tvrdil, že nemeckí Židia sa počas prvej svetovej vojny venovali najmä finančným špekuláciám alebo špionáži v prospech nepriateľských mocností, vyhýbali sa službe na fronte, zatiaľ čo dôstojníci židovského pôvodu šírili medzi svojimi podriadenými defetizmus. Roth sa odvolával na údaje zo sčítania ľudu, ktoré sfalšoval. Táto skutočnosť Hitlera ani Goebbelsa netrápila a táto kniha im umožnila použiť antisemitské falzifikáty na podkopanie základov Weimarskej republiky.
Zradcovia všade
„Národnosocialistická revolúcia mala jediný cieľ: obnoviť poriadok vo vlastnom národe,“
vyhlásil nový kancelár v rozhlasovom prejave 14. októbra 1933. Adolf Hitler už pol roka upevňoval svoju moc získanú volebným úspechom. Do veľkej miery to dosiahol vytvorením modernej propagandistickej mašinérie, založenej na pouličných pochodoch milícií nacistickej strany Sturmabteliung (SA), masovo vydávaných novinách a letákoch a predovšetkým na verejných prejavoch.
S cieľom zaujať davy prišiel Goebbels s programom Deutschlandflüge („Let nad Nemeckom“). Hitler lietal do ďalších miest lietadlom a pristával pred obrovskými davmi ľudí. Hneď po opustení lietadla predniesol vodca dokonale napísaný prejav, nacvičený do jediného gesta, a potom odletel do iného mesta. Takto sa podarilo podmaniť si masové publikum a zviesť ho neustále opakovanými polopravdami a lžami, čo potvrdzuje Goebbelsov postreh, že: „tisíckrát opakovaná lož sa stáva pravdou“. Okrem klamstiev týkajúcich sa Židov Hitler s najväčšou pravdepodobnosťou používal aj klamstvá týkajúce sa vojny a Versaillskej zmluvy, ktorá ju formálne ukončila. „Nemecký ľud bojoval tak hrdinsky len preto, lebo bol úplne presvedčený, že bol napadnutý neprávom,“ vysvetlil 14. októbra 1933 poslucháčom rozhlasu. Zámerom bolo presvedčiť Nemcov, že ozbrojený konflikt v roku 1914 vyvolali Veľká Británia, Francúzsko a Rusko, hoci článok 231 Versaillskej zmluvy jasne hovoril, že za rozpútanie vojny nesú vinu ríša za cisára Viliama II. (Nemecko) a Rakúsko-Uhorsko. Na to, aby to poprel, nemusel Hitler osobne vytvárať falzifikáty, ale namiesto toho tvorivo využíval prácu, ktorú pre neho urobilo ministerstvo zahraničných vecí Weimarskej republiky. Vytvorila špeciálnu jednotku na falšovanie minulosti. Historici, ktorých zamestnávala, zničili dokumenty, ktoré by mohli poukazovať na vinu ríše za cisára Viliama II. Skupina dohliadala aj na spoločenské organizácie a vydávala dva časopisy – Der Weg zur Freiheit a Die Kriegsschuldfrage. Presadzovali nemeckú verziu udalostí v súvislosti s kontroverznými otázkami minulosti. Mnohí významní historici publikovali články v oboch časopisoch a Hitler túto snahu ocenil. Vo svojich prejavoch neustále opakoval fakty a pojmy zmanipulované útvarom ministerstva zahraničných vecí, čo mu uľahčilo zničenie Weimarskej republiky.
Mimochodom, oba časopisy sa nacistom osvedčili a vychádzali až do konca Hitlerovej vlády. Poľný maršal Paul von Hindenburg tiež pomohol führerovi zvrhnúť Weimarskú republiku. Na jeseň 1919 vypovedal pred komisiou Ríšskeho snemu, ktorá vyšetrovala príčiny porážky Nemeckej ríše vo vojne. Bývalý náčelník generálneho štábu poprel, že na jeseň 1918 nemecká armáda prehrávala na celom západnom fronte. Podľa jeho hodnotenia by veci zostali pod kontrolou, nebyť zradcovskej rany do chrbta (Dolchstoss). Tento Dolchstoss uskutočnili sociálni demokrati a komunisti, ktorí v krajine vyvolali revolúciu.
| Hitler bezchybne vystihol lži, ktorým ľudia chceli veriť. |
Mýtus o „bodnutí do chrbta“ prevzala nemecká pravica a stal sa jedným z Hitlerových obľúbených propagandistických nástrojov. Vďaka tomu vo svojich mítingových prejavoch plynulo spájal vlastizradu, sociálnych demokratov, komunistov a Židov. To mu umožnilo zasiahnuť do základov Weimarskej republiky, ktorá bola považovaná za dielo nemeckých sociálnych demokratov. Boli to predsa oni, kto sa v novembri 1918 ujal vlády, a boli to oni, kto sa stal obeťou prísnych sankcií uvalených Versaillskou zmluvou. Nenávisť Nemcov voči tomuto dokumentu, pocit nespravodlivosti a potreba nájsť zodpovedných za tento dokument uľahčili falšovanie histórie.
Potom im bez akýchkoľvek obmedzení ponúkol výmenou za ich hlasy súhlas s „nacistickou revolúciou“. Keď vyhral voľby a začal plánovať svoj dobyvačný sen, začal opravovať aj históriu iných krajín. Ukázalo sa, že užitočným nástrojom sú vedecké a výskumné inštitúcie, ktoré vytvorili sieť východných výskumných ústavov (Ostforschung). Zamestnávali okrem iných historikov, sociológov, právnikov, ekonómov, geografov, lingvistov a odborníkov na náboženstvo, ktorí sa špecializovali na otázky súvisiace s východnou Európou. Ich vedomosti a zručnosti sa využívali na vedecké zdôvodnenie stáročných väzieb medzi Nemeckou ríšou a týmito oblasťami – najmä spornými územiami, ktoré sa po prvej svetovej vojne stali súčasťou Poľska a Československa. Odkazy na výskum vedcov Ostforschungu sa ukázali ako vhodný propagandistický nástroj na zdôvodnenie územných nárokov, ktoré Hitler začal vznášať voči východným susedom Nemecka.
To mu umožnilo ľahšie presvedčiť občanov, že vojna, ktorú začal v septembri 1939, slúži na obnovenie spravodlivosti.
A zatiaľ čo to pokračovalo, führer stále opakoval úlohu histórie. 12. augusta 1940 vydal šéf vrchného velenia Wehrmachtu, poľný maršal Wilhelm Keitel, na svoj rozkaz smernicu, v ktorej nariadil svojim podriadeným jednotkám zničiť pamiatky v okupovanom Belgicku a Francúzsku. Všetky pamätníky zobrazujúce Nemcov ako agresorov počas prvej svetovej vojny mali byť zničené. Hitler začal meniť minulosť, pretože sa pripravoval na obdobie, keď bude vládnuť celej Európe.
Preklad: Ústav pamäti národa (ÚPN)
[1] Adolf Hitler, Mein Kampf, prekl. James Murphy, Londýn 1939, s. 281.
[2] Tamže, s. 285.