Táborné umenie, teda čo tvorili väzni koncentračných táborov?

Formulácia „táborné umenie“ sa môže zdať nemiestna, keďže koncentračné a vyhladzovacie tábory boli navrhnuté tak, aby človeka degradovali na číslo. Odľudštili ho. A predsa, napriek logike systému, tam vznikali kresby, obrazy, básne, piesne, ba dokonca aj predstavenia. Táto tvorba predstavuje jedno z najpôsobivejších svedectiev 20. storočia a je dôkazom toho, že kultúra môže byť poslednou formou slobody.

Do tvorby vznikajúcej v koncentračných táboroch sa zaraďujú tak diela vytvárané na objednávku Schutzstaffel (SS) a prezentované v Nemcami zriadenom Lagermuseu, ako aj nelegálne práce, ktoré väzni tajne vytvárali v úkryte. V tomto kontexte sa umenie chápe ako forma vyjadrenia silných emócií, ale aj ako stratégia prežitia. Značná časť diel vznikala anonymne, no mená niektorých tvorcov sú známe. Medzi nimi sa nachádzajú napríklad umelci ako Jadwiga Simon-Pietkiewicz, Maria Hiszpańska-Neumann, Maja Berezowska, Imre Holló či Esther Lurie a Dinah Gottliebová-Babitt.

Genéza táborného umenia

Príčin rozvoja táborného umenia je mnoho a rozvíjalo sa viacerými smermi. Táto tvorba nevznikla ako organizovaný umelecký smer. Rodila sa z troch prekrývajúcich sa zdrojov.

Prvým z nich je silná potreba svedčiť a dokumentovať zločiny. Mnohí väzni chceli „zanechať stopu“, zachytiť realitu, ktorej svet nemusel uveriť. Nie každá nelegálna tvorba mala dokumentačný cieľ. Mnohé diela vznikali z psychickej a emocionálnej potreby samotných väzňov.

Druhým dôvodom bolo psychické prežitie, keďže tvorenie bývalo spôsobom udržiavania identity. Predstavovalo tiež prostriedok proti odľudšteniu a formu úniku od každodennej reality. Možno to opísať ako potrebu regulácie emócií, symbolizácie a znovuzískania agency (schopnosti konať).

Treťou príčinou rozvoja táborného umenia bol nátlak a nástroj moci, keďže sa stávalo, že mnohé umelecké diela vznikali na objednávku alebo pod dohľadom páchateľov. V táboroch existovali dielne (napr. na technické kresby, tabule, označenia) a talent sa mohol stať menou, pretože prinášal dodatočný chlieb, ľahšiu prácu, šancu na prežitie — za cenu závislosti a morálnych dilem.

Prečo tvorili? Motívy a funkcie táborného umenia

Táborné umenie predstavuje určitý fenomén. Možno mu pripísať aj mnohé funkcie, ktoré malo plniť. Predovšetkým sa vďaka táborovým umelcom podarilo zdokumentovať každodenný život. Po skončení druhej svetovej vojny tieto diela slúžili ako podklad pre obžaloby a dokazovanie viny páchateľov. Kresby zobrazujúce selekcie, nástupy, baraky, vyčerpanie tela, „každodennosť“ násilia sú vizuálnymi svedectvami brutality. Často vznikali v úkryte, na útržkoch papiera, niekedy s použitím provizórnych nástrojov. Mnohí táboroví umelci sa s obľubou venovali tvorbe portrétov blízkych či krajín. Do tejto skupiny možno zaradiť aj nimi spracúvané náboženské motívy a spomienky na rodný dom. Tento okruh tvorby mal za cieľ zachovať pamäť na svet „pred“ druhou svetovou vojnou.

„To však nie je všetko, pretože piesne, satiry, minipredstavenia vytvárali pocit spolupatričnosti a prispievali k obnovovaniu komunity — teda niečoho, čo tábor systematicky ničil. Umenie nepochybne predstavovalo aj nástroj prežitia — chápaný nielen metaforicky, ale aj doslovne, keďže za portrét, ozdobnú pohľadnicu, nápis či kresbu bolo možné získať chlieb, polievku, topánky. „Barterová výmena“ teda prekvitala. V súlade s táborovou ekonomikou diela predstavovali zdroje, ktoré mali určitú hodnotu a fungovali ako mena.“

Netreba zabúdať ani na to, že táborová moc tolerovala alebo objednávala určité formy: dekorácie, plagáty, predstavenia, ktoré mali maskovať realitu alebo organizovať táborový život požadovaným spôsobom. Na niektorých miestach boli väzni nútení tvoriť pre SS, ktoré využívalo ich umelecké schopnosti na rôzne účely. Vytvárali napríklad inštruktážne kresby, makety plánov rozšírenia tábora, ale aj dokumentáciu chorôb a medicínskych experimentov. Tvorili aj práce na súkromné použitie esesmanov, ako sú portréty, krajiny, pohľadnice s prianiami či dekoratívne predmety (misy, drevené kazety), často zdobené symbolmi Tretej ríše. Vyrábali tiež dekorácie pre táborové vedenie, napríklad obrazy a sochy zdobiace kancelárie a byty SS (napr. kanceláriu veliteľa Rudolfa Hössa). Za zmienku stojí aj Lagermuseum v Auschwitzi, ktoré vzniklo na jeseň roku 1941 z iniciatívy veliteľa Hössa. Bolo najvýraznejším prejavom tohto systému. Plnilo trojitú, makabróznu funkciu: ako umelecká dielňa zadávajúca tvorbu na objednávku niekoľkým desiatkam talentovaných väzňov, ako sklad a „galéria“ — keďže sa tu zhromažďovali nielen diela vytvorené na objednávku, ale aj predmety ukradnuté deportovaným (židovské modlitebné knihy, tality, mince) — a napokon aj ako nástroj propagandy.

Lagermuseum malo ukazovať, že väzni vykonávajú prácu „zodpovedajúcu ich vzdelaniu“. Bývalo prezentované oficiálnym delegáciám. Do činnosti múzea boli zapojení okrem iných aj takí umelci ako: Franciszek Targosz, Władysław Baworski, Józef Putka, Stanisław Korwin-Pawłowski, Stefan Didyk a Bronisław Czech, ako aj Jan Komski, Moses Blum a Aaron Brün. Spoluprácu s Targoszom odmietli napríklad Ksawery Dunikowski, Mieczysław Kościelniak a Wincenty Gawron.

Podobné zariadenia existovali aj v iných táboroch (napr. Dachau, Buchenwald), hoci často mali pseudoantropologický charakter (napr. zhromažďovanie sadrových odliatkov či „exponátov“ z ľudskej kože).

Dina Gottliebova-Babbitt

Exemplifikáciou oficiálneho umenia bola činnosť Diny Gottliebovej-Babbitt (1923 – 2009). Bola česko-americkou umelkyňou židovského pôvodu. V januári 1942 bola spolu s matkou Janou zatknutá a prevezená do Terezína, kde obe strávili takmer 18 mesiacov, a následne boli uväznené v tábore Auschwitz-Birkenau. Táborový príbeh umelkyne spojený s maliarstvom sa líši od predtým uvedených biografií. Dina už od útleho veku prejavovala umelecký talent, čo potvrdilo aj jej štúdium na Akadémii výtvarných umení v vtedajšom československom Brne. Keď sa ocitla v Auschwitzi, na stene detského baraku namaľovala nástennú maľbu zobrazujúcu motív z populárnej Disneyho rozprávky „Snehulienka a sedem trpaslíkov“.

Všimol si to Josef Mengele, lekár SS nazývaný „anjel smrti“. Nariadil jej maľovať akvarelové portréty Rómov, ktorých využíval na svoje pseudovedecké experimenty. Údajne trval na tom, aby zdôrazňovala črty ich fyziognómie, odlišné od „árijských“, čo bolo dôležité pre rasovú teóriu. Dina maľovala pomaly, uvedomujúc si, že zhon by mohol urýchliť vyhladzovanie ľudí, ktorých portrétovala. Navyše sa im snažila pomáhať tým, že sa s nimi delila o chlieb.

Spolupráca s Mengelem ju zachránila pred smrťou v tábore. Navyše sa jej podarilo zabezpečiť prežitie aj svojej matke, s ktorou bola do tábora deportovaná v roku 1943. Na portrétovanie Rómov používala akvarely a provizórny stojan bol vytvorený zo stoličky. Ako sama uviedla v nahrávke (Oral history interview with Dina Babbitt) sprístupnenej United States Holocaust Memorial Museum, jej talent spôsobil, že sa stala užitočnou, a tým sa spolu s matkou „ocitli na zozname na ušetrenie“. Po skončení druhej svetovej vojny emigrovala do Spojených štátov. Tam sa vydala za Arthura Babbitta (1907 – 1992) — kresliara, ktorý pracoval pre štúdio Walta Disneyho. Bol zodpovedný napríklad za vytvorenie postavy Goofyho.

Modus operandi táborových umelcov, teda ako vznikalo táborové umenie?

To, že v táboroch vznikala tvorba, neznamená, že mali jej autori voľný prístup k materiálom. Tie totiž predstavovali takmer nedosiahnuteľný luxus. Ľudia, ktorí sa venovali umeniu, využívali pri svojej tvorbe doslova všetko: útržky papiera získané z okrajov formulárov, obalov, a niekedy dokonca aj zo cementových vriec. Na tvorbu slúžili také nástroje ako napríklad ceruzka, uhlík, „kombinovaný“ atrament či farby. Hotové diela, pokiaľ nevznikali na objednávku Nemcov, sa ukrývali.

Táboroví umelci preukazovali mimoriadnu vynaliezavosť a zručnosť nielen v umení, ale aj v ukrývaní hotových diel. Umiestňovali sa napríklad do dvojitého dna, do slamníkov, do stien, niekedy sa v konšpirácii odovzdávali iným osobám. Nie všetky práce, podobne ako ich tvorcovia, prežili peklo tábora. Zachované exempláre predstavujú len zlomok väčšieho celku. Časť bola zničená, spálená, vyhodená. Zachované dielo je len fragmentom. Ako uvádza Barbara Czarnecka:

„Paradoxne — keďže treba uznať, že v tak dramatických okolnostiach predstavovala každá tvorba výnimočný jav — sa FKL Ravensbrück stal miestom plodným pre tvorbu niekoľkých výnimočných výtvarníčok; pri inom pohľade však práve v súvislosti s týmto táborom, ktorý „prijímal“ početné transporty vzdelaných žien, aj v oblasti umenia, treba hľadať ženskú táborovú tvorbu.“

S týmto táborom je spojená tvorba napríklad Éliane Jeannin-Garreau, Niny Jirsikovej, Jeannette L’Herminier, Violette Rougier-Lecoq, Maji Berezowskej, Marii Hiszpańskej či Jadwigy Simon-Pietkiewicz.

Adam Franciszek Jaźwiecki, pseudonym „Sandor“

V dejinách koncentračných táborov existuje osobitná kategória svedectiev. Sú to kresby vytvárané napriek logike systému vyhladzovania. Nemali zdobiť ani zmierňovať realitu, ale ju zachovať. Jedným z najvýznamnejších poľských tvorcov takéhoto vizuálneho záznamu bol Franciszek Jaźwiecki (1900 – 1946) — väzeň KL Auschwitz, kresliar a svedok, ktorý s nasadením života zachytával to, čo malo zmiznúť bez stopy. Mal dôkladné výtvarné vzdelanie, keďže študoval na Akadémii výtvarných umení v Krakove pod vedením takých majstrov ako Fryderyk Pautsch a Teodor Axentowicz. Práve tento talent — ktorý by za normálnych okolností predstavoval cestu tvorivého rozvoja — sa v podmienkach tábora stal zároveň nástrojom prežitia aj svedectva. Franciszek Jaźwiecki bol počas prvej svetovej vojny legionárom. Počas druhej svetovej vojny pôsobil v odboji.

V roku 1942 bol zatknutý a uväznený v Auschwitzi. Tam sa Jaźwiecki ocitol medzi väzňami, ktorých výtvarné schopnosti boli využívané táborovou administratívou. Vykonával napríklad technické kresby, tabule a úžitkové práce — táto činnosť mohla znamenať ľahšiu prácu a väčšiu šancu na prežitie. Zároveň sa však umelec rozhodol pre krok oveľa väčšieho významu: začal potajomky dokumentovať táborovú realitu. Časť prác Jaźwiecki ukrýval, iné odovzdával spoluväzňom alebo ich vynášal po častiach. Zachovalo sa len niekoľko z nich — no dostatok na to, aby dnes tvorili jednu z najdôležitejších zbierok vizuálnych svedectiev o Auschwitzi vytvorených očitým svedkom.

Jadwiga Simon-Pietkiewicz

V skupine umelcov dokumentujúcich holokaust sa nachádzalo mnoho žien. Jednou z nich bola Jadwiga Simon-Pietkiewicz (1906 – 1955) — maliarka, kresliarka a grafička. Po ukončení dievčenského gymnázia sa vzdelávala pod vedením Adama Rychtarského na súkromnej Škole maľby a kresby Konrada Krzyżanowského vo Varšave a následne študovala na Akadémii výtvarných umení u Tadeusza Pruszkowského a Władysława Skoczylasa. Aktívne sa zapájala do umeleckého života hlavného mesta a za svoju tvorbu opakovane získavala ocenenia.

Po vypuknutí druhej svetovej vojny vstúpila do odboja. V roku 1941 zdieľala osud mnohých Poliakov — bola zatknutá a uväznená vo väznici na Pawiaku. Už tam sa podujala dokumentovať väzenský život, vytvárajúc napríklad portréty spoluväznených, medzi inými Karoliny Olszyńskej a Zofie Kwiecińskej. Vo svojej práci používala pastelky a kresby vytvárala na baliacom papieri. V septembri toho istého roku ju previezli do koncentračného tábora Ravensbrück. Tam pracovala v tzv. Kunstgewerbe, kde sa venovala napríklad maľovaniu drevených hračiek. Tajne však zaznamenávala udalosti odohrávajúce sa v tábore a portrétovala obete nacistických medicínskych experimentov, medzi inými napríklad: „Babcia Belawender“, „Maria Grabowska operovaná experimentálne v Ravensbrücku“, „Zdravotná sestra z Osvienčimu“ či „Ukrajinky pri práci“.

Zaujímavé je, že maľovanie portrétov jej zadávali aj dozorkyne. Nie všetky diela prežili vojnu. Niektoré práce boli z tábora vyvezené, iné zostali ukryté v jej lôžku. Tie z prvej skupiny boli prevezené do Varšavy, no zhoreli počas povstania. Naopak, tie druhé sa zachovali. Keď sa jej 25. apríla 1945 vďaka pomoci Švédskeho Červeného kríža podarilo opustiť tábor a odísť do Švédska, vzala si so sebou aj kresliarsku dokumentáciu zločinov, ktoré sa odohrávali v Ravensbrücku. Po odchode z miesta utrpenia vytvorila cyklus „Vízie z tábora“.

Maria Hiszpańska-Neumann

Maria Hiszpańska-Neumann (1917 – 1980) študovala v 30. rokoch 20. storočia na Akadémii výtvarných umení vo Varšave. Počas druhej svetovej vojny preukázala hrdinstvo a angažovanosť v činnosti Zväzu ozbrojeného boja. Rodáčka z Varšavy bola v roku 1941 zatknutá. Najprv ju uväznili v Radome, neskôr sa ocitla v Pińczowe, odkiaľ ju 10. apríla 1942 deportovali do tábora Ravensbrück-Neubrandenburg. Väzenkyňa s číslom 10219 počas pobytu v tábore vytvorila približne 400 kresieb a stala sa — ako píše Renata Osiewała — „kronikárkou ľudského utrpenia a poníženia“.

Podarilo sa jej prežiť. Po návrate do Varšavy začala pracovať ako grafička a maliarka, navrhovala potravinové lístky a mestské erby. Venovala sa aj ilustrovaniu kníh a tvorbe kresieb k básňam napríklad Márie Konopnickej („I miasto i wioska to jeden nasz świat“), Kazimiery Jeżewskej („O Kacperku Warszawiaku“) či Márie Kownackej („Kwiatki Małgorzatki“). Na peklo tábora nikdy nezabudla. Po roky vytvárala kresby zobrazujúce scény reality, ktorej musela čeliť v Ravensbrücku.

Mnohé z jej diel boli odovzdané do miestneho múzea a do Inštitútu národnej pamäti. Boli sprístupnené v Centre vzdelávania IPN Przystanek Historia vo Varšave. Ako spomína Renata Osiewała, práce pochádzajúce z „Táborového cyklu“, vytvorené tak v tábore, ako aj po oslobodení, boli publikované v knihe Kazimierza Jaworského „Serca za drutem. Wspomnienia z Sachsenhausen“ z roku 1959 a tiež ozdobili zbierku poézie „Ravensbrück. Wiersze obozowe“, vydanú v roku 1961.

Mieczysław Kościelniak

Svoj podiel na dokumentovaní táborového života a sprostredkovaní pravdy o nemeckých zločinoch svetu mal aj Mieczysław Kościelniak (1912 – 1993), maliar a ilustrátor z Kalisza, ktorý študoval v ateliéri Józefa Mehoffera na Akadémii výtvarných umení v Krakove. Vo svojom životopise má aj vojenskú kapitolu, keďže v rokoch 1933 – 1935 absolvoval vojenskú službu v delostreleckej jednotke vo Wrześni a po vypuknutí druhej svetovej vojny sa zúčastnil septembrovej kampane v roku 1939. Bojujúc v radoch 70. pešieho pluku sa zúčastnil napríklad bitky pri Bzure.

Po zatknutí v roku 1941 bol uväznený v koncentračnom tábore Auschwitz-Birkenau. Tam sa zapojil do činnosti konšpiračného Zväzu ozbrojeného boja. Bola mu zverená úloha dokumentovať udalosti, ktoré mal zachytávať na kresbách. Celkovo vytvoril viac ako 300 diel, ktoré sa neskôr dostali do Štátneho múzea Auschwitz-Birkenau v Osvienčime. Tieto kresby boli z tábora tajne vynášané inými osobami pôsobiacimi v odboji. Po skončení druhej svetovej vojny bol poverený Ministerstvom kultúry a umenia úlohou podieľať sa na vytvorení múzea v Osvienčime, ktoré vznikalo na mieste bývalého tábora smrti. V roku 1955 bola jeho práca ocenená. Získal Zlatý kríž za zásluhy, ktorý mu bol udelený za umeleckú činnosť počas pobytu v koncentračných táboroch.

Esther Lurie

Esther Lurie (1913 – 1998) bola maliarkou pôvodom z Lotyšska, absolventkou scénografie a kresby v Belgicku. Keď navštívila svoju sestru v Kaunase, vypukla vojna. Obe ženy sa v roku 1941 ocitli v kaunaskom gete. Už vtedy začala svoju dokumentačnú činnosť. Rýchlo upútala pozornosť Judenratu (židovskej rady) a jeho vyslanci dostali poverenie oficiálne dokumentovať život v gete pre tajný archív, čo im poskytlo určitú ochranu.

O dva roky neskôr, predvídajúc blížiacu sa likvidáciu geta, zakopala viac než 200 svojich prác do keramických nádob pod domom svojej sestry. Skutočne k tomu došlo v júli 1944. Lurie bola vtedy deportovaná do koncentračného tábora Stutthof a neskôr do pobočného tábora Ľubica, kde naďalej kreslila, neraz vymieňajúc portréty za krajíc chleba.

Diela, ktoré Lurie vytvorila a ktoré dokumentovali život v koncentračnom tábore, splnili svoju dokumentačnú funkciu. Boli totiž použité počas procesu s Adolfom Eichmannom, vojnovým zločincom odsúdeným za genocídu, ako dôkazy spáchaných zločinov. Svoje kresby odovzdala pamäťovým inštitúciám, ako sú Yad Vashem a Dom bojovníkov geta.

Maja Berezowska

Maja Berezowska (1892/3 – 1978) urobila zo svojho umenia akt odporu a nástroj prežitia počas druhej svetovej vojny. Maliarka a karikaturistka, narodená v Baranovičoch na západe dnešného Bieloruska, bola pred vojnou uznávanou umelkyňou, známou svojimi jemnými, erotickými grafikami publikovanými v populárnych časopisoch. Zlom v jej živote nastal v roku 1935, keď vo francúzskom časopise „Ici Paris“ uverejnila sériu karikatúr Adolfa Hitlera s názvom „Milostné dobrodružstvá sladkého Adolfa“. Posmešné a odvážne kresby vyvolali škandál a súdny proces v Paríži a samotný Hitler na túto urážku nikdy nezabudol. Práve tieto kresby mali byť dôvodom, prečo ju o niekoľko rokov neskôr Gestapo v januári 1942 vo Varšave cielene vypátralo a zatklo.

Najprv sa ocitla na Pawiaku a o niekoľko mesiacov neskôr, po vynesení oficiálneho rozsudku smrti za „urážku Hitlera“, bola deportovaná do ženského koncentračného tábora Ravensbrück. Vďaka pomoci spoluväzenkýň, ktoré jej prepašovali kresliarske potreby, zaznamenávala každodenný život v tábore. Portrétovala spoluväzenkyne z cely aj z tábora, pričom vedome upúšťala od realistického dokumentarizmu. Zobrazovaným ženám pridávala rumenec, skrášľovala ich a dodávala im plnší vzhľad, čím ich robila „prekypujúcimi zdravím“. Skrášľovanie portrétov väzenkýň nemalo slúžiť na zamlčanie pravdy, ale predstavovalo akt psychologického odporu a starostlivosti. Robila to preto, aby dodala odvahu tak portrétovaným, ako aj ich rodinám.

Druhým prúdom jej táborovej tvorby bolo zachytávanie žánrových scén, ako boli nástupy, práca či prípravy na tajne organizované kultúrne podujatia, napríklad táborové novoročné predstavenie. Jej tvorba nebola len záznamom, ale aj činnosťou, ktorá udržiavala ľudskosť — jej vlastnú aj ľudskosť ostatných. Maja Berezowska tábor prežila. Po oslobodení Ravensbrücku v roku 1945 odišla na rekonvalescenciu do Švédska a v roku 1946 sa vrátila do Poľska, kde až do konca života pracovala ako ilustrátorka a scénografka.

Albin Maria Boniecki

Svojou tvorbou dodával odvahu väzňom aj Albin Maria Boniecki (1908 – 1995). Bol sochárom, absolventom varšavskej Akadémie výtvarných umení, vojakom Armády Krajowej a väzňom koncentračného tábora na Majdanku (KL Lublin), kde sa jeho umenie stalo aktom odporu a nástrojom pomoci spoluväzňom. Jeho najvýznamnejšie diela vznikli v neľudských podmienkach koncentračného tábora.

Využívajúc súhlas vedenia SS na „skrášľovanie“ priestoru pred návštevou Červeného kríža, Boniecki vytváral sochy s dvojitým, skrytým významom, ktoré prinášali väzňom nádej aj reálnu pomoc. Ako prvá vznikla „Žaba“. Podľa Bonieckého zámeru mala byť zámienkou na vybudovanie nádrže na vodu. Ako uviedla Irena Siwińska: „Lesť sa podarila: na III. poli tábora esesáci súhlasili so zriadením takejto nádrže.“ Následne vytvoril „Korytnačku“. Táto socha odkazovala na heslo tzv. „malého sabotáže“, ktoré znelo „Pracuj pomaly“. Dielo malo vyvolávať úsmev a pripomínať odpor prostredníctvom pomalého vykonávania práce. Ďalším dielom bol „Jašter“, ktorý predstavoval narážku na konšpiračný Związek Jaszczurczy. Za zmienku stojí aj Stĺp troch orlov, symbolizujúci slobodu, bratstvo a víťazstvo. Práce na tomto stĺpe chránili vyčerpaných väzňov pred smrťou, keďže im poskytovali ľahšiu prácu a chvíľu oddychu.

Imre Holló

Nie všetci dokumentaristi holokaustu boli vyštudovanými umelcami. Imre Holló (1898 – 1967) bol diplomovaný zubný lekár, ktorý viedol stomatologickú prax v Sátoraljaújhely. Počas prvej svetovej vojny bojoval v radoch maďarskej armády a dostal sa do ruského zajatia. Po vypuknutí druhej svetovej vojny bol internovaný v budapeštianskom gete. Odtiaľ bol v júni 1944 deportovaný do koncentračného tábora Auschwitz, odkiaľ ho následne presunuli do pracovného tábora AL Riese Dörnhau v Sovích horách, ktorý bol pobočkou koncentračného tábora Gross-Rosen. Nachádzal sa na území továrne na koberce v Dörnhau (dnes Kolce pri Głuszyci).

Holló tajne vytvoril jedinečnú sériu kresieb zobrazujúcich každodenný život v tábore Dörnhau. Dokumentoval životné podmienky v tábore, nútené práce väzňov, apely, scény týrania zo strany dozorcov, bitia aj popravy. Svoje práce vytváral čiernym a modrým atramentom na kusoch kartónu pochádzajúcich z reklamných prospektov. Následne kresby ukrýval v slamníkoch postelí. Na tento účel si však vyberal iba miesta, kde sa nachádzali väzni chorí na týfus. Vďaka tomu neboli zničené.

V 50. rokoch odovzdal 49 kresieb Maďarskému národnému múzeu v Budapešti. Jeho práce sa nachádzajú aj v zbierke United States Holocaust Memorial Museum vo Washingtone. Za zmienku stojí, že možno ich vidieť aj v Poľsku – v decembri 2018 bola v štôlňach vo Walimi otvorená stála výstava grafík, ktoré Holló vytvoril počas pobytu v táboroch. Ide o kópie diel, ktoré autor odovzdal Národnému múzeu v Budapešti

Zhrnutie

Vzhľadom na uvedené príklady činnosti väzňov a väzenkýň koncentračných táborov možno konštatovať, že táborové umenie pripomína mieru násilia moderného štátu, ktorý dokázal organizovať smrť priemyselným spôsobom, ale aj ľudskú schopnosť zachovať zmysel aj v situácii, keď všetko malo byť bez zmyslu. Táborové umenie – či už oficiálne, alebo vytvárané nelegálne – v celej svojej tragickej a komplexnej podobe zostáva jedným z najdôležitejších svedectiev éry holokaustu. Tieto diela nevypovedajú len o zločinoch, ale predovšetkým o nezničiteľnej potrebe krásy, dôstojnosti a duchovného odporu.

***

Redakčná poznámka

Článok vznikol v spolupráci Európskej siete Pamäť a solidarita s historickým portálom Histmag.org v rámci kampane pripomínajúcej Medzinárodný deň pamiatky obetí holokaustu, ktorý sa pripomína 27. januára.

***

Bibliografia:

• Sztuka obozowa [online:] www.auschwitz.org, prístup: 17.01.2026.
• Dina Babbitt [online:] www.telegraph.co.uk, prístup: 17.01.2026.
• Dina Babbitt: Painting her way out of hell [online:] www.arolsen-archives.org, prístup: 17.01.2026.
• Holló Imre [online:] www.collections.milev.hu, prístup: 17.01.2026.
• Oral history interview with Dina Babbitt [online:] www.collections.ushmm.org, prístup: 17.01.2026.
• B. Czarnecka, Twórczość plastyczna Jadwigi Simon-Pietkiewicz w obozie koncentracyjnym w Ravensbruck. Personalizm somatyczny [in:] „Bibliotekarz Podlaski”, Ogólnopolskie Naukowe Pismo Bibliotekoznawcze i Bibliologiczne, 48(3)/2020, s. 69-91.
• H. Ćwięk, Sztuka przetrwania w KL Auschwitz na przykładzie Kazimierza Piechowskiego.
• K. Jaworski, Serca za drutem. Wspomnienia z Sachsenhausen, Lublin 1959.
• M. Mikrut-Majeranek, Mieczysław Kościelniak – dokumentalista zbrodni hitlerowskich – bohaterem Międzynarodowego Dnia Pamięci o Ofiarach Holokaustu [online:] www.histmag.org, prístup: 17.01.2026.
• R. Osiewała, Maria Hiszpańska-Neumann – artystka książki [in:] „Acta Universitatis Lodziensis. Folia Librorum”, 13, s. 106, 2006.
• J. Różalska, Jadwiga Simon-Pietkiewicz [in:] Repozytorium ISPAN [online:] www.repozytorium.ispan.pl, prístup: 17.01.2026.
• I. Siwińska, Sztuka i człowieczeństwo w obozowym piekle [online:] www.ipn.gov.pl, prístup: 17.01.2026.
• A. Szałkowski, Grafiki dokumentujące zagładę, w Sztolniach Walimskich [online:] www.walbrzych.naszemiasto.pl, prístup: 17.01.2026.
• B. Zgodzińska, Mieczysław Kościelniak [in:] „Słupia”, Biuletyn Stowarzyszenia Przyjaciół Muzeum Pomorza Środkowego w Słupsku, č. 8, marec 2003, s. 93-95.
• Sztuka z „fabryki śmierci” [online:] www.sw.gov.pl, prístup: 17.01.2026.
• Sztuka w obozach koncentracyjnych [in:] www.ravensbruck.pl, prístup: 17.01.2026.
• www.encyclopedia.ushmm.org, prístup: 17.01.2026.